Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3

Prírodné pomery

 

 

Vymedzenie územia, geografická poloha

Chotár obce Vyšná Boca sa rozprestiera v ochrannom pásme Národného parku Nízke Tatry. Obec Vyšná Boca leží na nive potoka Boca. Povrch katastrálneho územia, tvorí horská časť masívu Čertovice. Na severe susedí kataster obce Vyšná Boca s katastrom obce Nižná Boca. Západnou časťou katastra obce prechádza cesta II triedy č. 72.

vysna_boca1.png

Obec Vyšná Boca sa nachádza v Bockej doline na území Nízkotatranského národného parku a v jeho ochrannom pásme, 18 km na juhovýchod od Liptovského Hrádku. Okresné sídlo je mesto Liptovský Mikuláš, vzdialené cca 28 km. Celé riešené územie je vymedzené katastrálnymi hranicami sídla Vyšná Boca, vymedzené územie má rozlohu 2059 ha. Územie hraničí s katastrálnymi hranicami obcí Nižná Boca, Liptovský Ján, Jarabá, Bacúch, Polomka a Brezno.

Južná hranica katastrálneho územia obce je hranicou okresu Liptovský Mikuláš a okresu Brezno, a zároveň aj hranicou Žilinského a Banskobystrického kraja. Riešené územie sídla je vymedzené jeho katastrálnou hranicou. Intravilán sídla bol komisionálne ohraničený k 1.9.1990. Obec je súčasťou mikroregiónu Ramža, ktorý tvorí päť obcí, štyri na liptovskej strane (Kráľova Lehota, Malužiná, Nižná Boca, Vyšná Boca) a jedna – Bacúch v okrese Brezno. Katastrálne územia obcí (Vyšná Boca, Nižná Boca, Malužiná, Kráľova Lehota) vytvárajú krajinný celok, charakteristický svojím prírodným prostredím. Urbanistickou osou riešeného územia je tok Bocianky a cesta I/72, ktorá je spojnicou Liptova s Pohroním. Územné vzťahy je nutné posudzovať v dvoch smeroch :

-   Nižná Boca – smer Lipt.Hrádok, Liptovský Mikuláš
-   Čertovica – smer Bacúch, okres Brezno

Geografické pomery

Obec sa nachádza v ochrannom pásme Nízkých Tatier, orograficky patrí do subprovincie vnútorné Západné Karpaty, do oblasti Fatransko-tatranskej. Hydrogeologicky patrí k povodiam rieky Čierny Váh. Najvyšším vrchom je Veľký Bok - 1727 m n. m., najnižšie miesto je v koryte potoka Boca - asi 951 m n. m.

Geomorfologické pomery a geologická stavba

Podľa regionálne-geomorfologického členenia Slovenska patrí katastrálne územie Vyšná Boca do geomorfologického celku Nízke Tatry.
Západná polovica je súčasťou geomorfol. podcelku Ďumbierske Tatry, východná patrí do podcelku Kráľovoholské Tatry. Práve Bocianska dolina a sedlo Čertovice (1238 m.n.m.) je hranicou medzi obidvoma podcelkami. Približne polovica katastrálneho územia patrí do vlastného územia Národného parku Nízke Tatry (NAPANT), kde platí tretí stupeň ochrany. Ostatná časť je súčasťou ochranného pásma, kde platí druhý stupeň ochrany.

Nízke Tatry ako geomorfologicky jednotný celok z hľadiska geologickej stavby patria k dvom odlišným pásmam centrálnych Západných Karpát. Západná ďumbierska časť patrí k pásmu jadrových pohorí, východná kráľovohoľská časť k veporskému pásmu. Rozhranie medzi týmito dvoma geotektonickými celkami sleduje priebeh tzv. čertovickej línie, pozdĺž ktorej bolo veporské pásmo nasunuté na pásmo jadrových pohorí pri kriedových horotvorných pohyboch.

V ďumbierskej časti kryštalické jadro pozostáva z najodolnejších prvohorných vyvretých a premenených hornín, ktorými sú rozličné typy granitov, granodioritov (žuly ďumbierského a prašivského typu), migmatity, ruly, svory, fylity a amfibolity. Uvedené typy hornín budujú predovšetkým hrebeňovú a južnú časť pohoria. Obalové série sú tvorené prevažne druhohornými usadenými horninami, ako sú vápence, dolomity, slieňovce. Ich rozloženie je asymetrické. Druhohorné sedimenty sú v oveľa menšej miere zastúpené v južnej časti pohoria, omnoho viac ich je na severe. Na obalovú jednotku bol nasunutý tzv. krížňanský príkrov, dnes zachovaný najmä v západnej a severozápadnej časti Nízkych Tatier na styku s Veľkou Fatrou (masív Zvolena, Kozieho chrbátu, údolia Lúžňanky a Revúcej). V jeho vrstvách sú hojnejšie zastúpené kriedové, mäkšie, voči zvetrávaniu a erózii menej odolné slienité horniny (slienité vápence a bridlice). Vďaka tomu je tu reliéf nižší a hladšie modelovaný. Odolnejšie tmavé guttensteinské vápence a dolomity triasového veku tohto príkrovu zasahujú v pásme od Revúckej doliny cez Salatín až do oblasti Demänovskej doliny. Na krížňanskom príkrove v oblasti od Iľanovskej doliny cez Krakovu hoľu, Poludnicu a Ohnište po Jánsku dolinu spočívajú vápence a dolomity chočského príkrovu, v ktorých sa vytvoril silne členitý reliéf. V uvedených horninách sa najmä v oblasti Demänovskej a Jánskej doliny vďaka intenzívnemu skrasovateniu vytvorili naše najrozsiahlejšie jaskynné systémy a najhlbšie priepasti. Na juhozápadnej strane Nízkych Tatier sú iba menšie ostrovy druhohorných hornín medzi Moštenicou a Mýtom pod Ďumbierom, alebo v okolí Kozích chrbtov pri Chate M.R.Štefánika.

vysna boca zima.jpg

V Starohorských vrchoch na západnom okraji Národného parku Nízke Tatry vystupuje kryštalické jadro na povrch v mnohých malých ostrovoch. Toto kryštalinikum väčšina odborníkov pokladá za zvyšky podložia sedimentov krížňanského príkrovu. Je prekryté prvohornými permskými kontinentálnymi sedimentami (zlepence, pieskovce, piesčité bridlice). V minulosti boli tieto sedimenty, ale i kryštalinikum, bohaté na rudy (najmä medenú), ktoré sa ťažili v oblasti Starých Hôr a Španej Doliny. Menšie rudné ložiská sa vytvorili aj pozdĺž zlomov kryštalického jadra pri horotvorných pohyboch (zlato na Magurke, antimonit v Krížskej doline, siderit v okolí Boce).

Liptovskú kotlinu, ktorá sčasti tiež patrí do Národného parku Nízke Tatry, vypĺňajú mohutné flyšové, pieskovcovo-ílovcové súvrstvia treťohorného veku. Zvolenská kotlina a Horehronské podolie majú pestrú geologickú stavbu. Popri druhohorných vápencoch, dolomitoch a slieňovcoch sa zachovali zvyšky treťohorných sedimentov, málo spevnené štrky, piesky a íly.

V kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier, ktorá patrí k veporskému pásmu centrálnych Západných Karpát, hlavný hrebeň a južné svahy takisto budujú najmä vyvreté a premenené horniny. Metamorfované horniny (fylity, svory, ruly a pararuly) na rozdiel od ďumbierskej časti prevládajú. Úpätie v Horehronskom podolí vypĺňajú treťohorné sedimenty, lokálne pri Heľpe a Šumiaci sem z Muránskej planiny zasahujú aj druhohorné sedimenty (vápence a dolomity). Severná strana pohoria má značne komplikovanú stavbu. Vo zvrásnených súvrstviach sedimentárnych hornín, skláňajúcich sa na sever do Liptovskej kotliny, možno odlíšiť samostatnú obalovú jednotku, podľa miesta hlavného výskytu nazývanú aj séria Veľkého Boku. Je tvorená kompletným vrstevným sledom od spodného triasu (bridlice, kremence, vápence a dolomity, sliene, slienité vápence). Na obalovej sérii leží vo východnej časti chočský príkrov. Jeho najspodnejšou jednotkou je pre opisované územie typická tzv. melafýrová séria, ktorá obsahuje rôzne mladoprvohorné a spodnotriasové sedimentárne horniny,v ktorých sa nachádzajú tzv. melafýry - sopečné horniny bazaltového zloženia. Stredný a vrchný trias chočského príkrovu zastupuje tzv. čiernovážska séria s prevahou dolomitov. Nachádza sa južnejšie, v páse medzi Bocou a Malužinou až ku Hranovnici. Bielovážska séria chočského príkrovu okrem vápencov obsahuje aj rohovce, pieskovce a sliene a nachádza sa severnejšie, od spojnice Malužiná - Svarín. Na východný okraj Nízkych Tatier v okolí Pustého Poľa zasahujú vápencovodolomitické súvrstvia silického príkrovu, tvoriace oblasť Slovenského raja a neďalekej Muránskej planiny.

Pôdne pomery

Geologické substráty sú na tomto území priaznivé, najmä ak ich posudzujeme z hľadiska pôd, ktoré na nich vznikli. Priestorová diferenciácia pôd katastrálneho územia v okolí obce Vyšná Boca je výsledkom vzájomného pôsobenia pôdotvorných hornín, foriem reliéfu a podzemnej vody.

Pôdy sa vytvorili na zvetralinách rozličných hornín. Okrem toho s nadmorskou výškou sa menia činitele, ktoré spolu pôsobia pri vzniku pôdy. V pohoriach sa výrazne odlišujú pôdy na výslnných južných svahoch sú vlhké a humózne. Výnimku tvoria pôdy nivné, ktoré sa vyskytujú pozdĺž vodných tokov. Vlastnosti pôdy prevažne určuje geologické podložie, ktoré je karbonátové, tvorené vápencami a dolomitmi. Pre túto oblasť je typická hnedá pôda. Z pôdnych typov sa tu vyskytujú hnedozeme a kambizeme (hnedé lesné pôdy). Na sprašových a svahových hlinách vznikli pseudogleje (oglejené pôdy). Vo vyššie a stredne položených oblastiach sa na silikátových horninách nachádzajú aj hnedé lesné pôdy (kambizeme). Nad kambizemami do výšky 1800m, kde narastá úhrn zrážok, vznikli podzoly. Najvyššie polohy pohorí, nad hornou hranicou lesa, zaberajú málo úrodné rankre a alpínske mačinové pôdy. Najviac zastúpené sú redziny hnedé.. Na území sa nachádzajú hlinito-piesočnaté, piesočnato-hlinité, ílovito-hlinité a hlinité pôdne druhy. Jedná sa o ľahké, stredne ťažké a ťažké pôdy.

Sorpčná schopnosť pôdy
Podľa mechanizmu pútania látok možno v pôde rozlíšiť niekoľko typov sorpcie:

  • mechanickú sorpciu, ktorá spočíva v mechanickom zadržiavaní hrubodisperzných častíc v póroch pôdy; 
  • fyzikálnu (adsorpciu), ktorá je podmienená povrchovými javmi na rozhraní fáz, zapríčiňujúcimi zmeny koncentrácie plynov, kvapalín, elektrolytov i neelektrolytov;
  • fyzikálno-chemickú (výmennú) sorpciu, ktorá sa uskutočňuje výmenou iónov medzi pôdnym koloidným komplexom a pôdnym roztokom v ekvivalentných pomeroch;
  • chemickú (adsorpciu), ktorej podstatou je nevratné pútanie predovšetkým aniónov, schop-ných tvoriť málo rozpustné alebo nerozpustné zlúčeniny, ktoré sa po vyzrážaní môžu zadržiavať aj mechanicky;  
  • bioakumuláciu, ktorá spočíva v prijímaní biogénnych prvkov koreňmi rastlín a mikroorganizmami, vyznačujúcu sa vlastným charakterom selektivity.


Katiónová výmenná schopnosť pôdy
Katiónovú výmennú schopnosť pôdy charakterizuje katiónová výmenná kapacita (CEC, ang. cation exchange capacity). Je to vlastnosť pôdy, ktorá závisí od mineralogického zloženia, disperzity, obsahu humusu a reakcie prostredia. Udáva sa v miliekvivalentoch výmenných katiónov na 100 gramov suchej pôdy. Pôdy, ktoré majú v sorpčnom komplexe sorbované výhradne bázické a alkalické katióny, označujú sa za sorpčne nasýtené. Pôdy obsahujúce aj vyšší podiel výmenného vodíka a hliníka sa označujú ako nenasýtené. Vysokú katiónovú výmennú kapacitu majú napríklad humínové kyseliny alebo montmorillonit. Veľmi nízku katiónovú výmennú kapacitu má kaolinit.

Bezmenna´ sˇto^lnˇa na svahu Salvator Vysˇna´ Boca_9.jpg

Najrozšírenejším pôdnym typom v obci sú kambizeme.

Kambizeme
Kambizeme sú trojhorizontové A-B-C pôdy, vyvinuté zo zvetralín vyvretých, metamorfovaných a vulkanických hornín, prevažne nekarbonátových sedimentov paleogénu a neogénu, lokálne tiež z nespevnených sedimentov, napr. z viatych pieskov.

Ich humusový A-horizont je v nižších polohách plytký a svetlý, s malým obsahom humusu a často aj na zvetralinách granitov sorpčne nasýtený. Ide o tzv. ochrický Ao-horizont. Vo vyšších, klimaticky extrémnejších nadmorských výškach v ňom narastá obsah surového kyslého humusu a narastá tiež jeho hrúbka, čím sa mení na tzv. umbrický (tmavý, hrubý, sorpčne nenasýtený) Au-horizont. Dominantným diagnostickým horizontom kambizemí je kambický Bv-horizont. Je to metamorfický podpovrchový horizont ktorý vznikol procesom hnednutia (brunifikácie), t.j. oxidického zvetrávania, s fyzikálnou a chemickou premenou prvotných minerálov a tvorbou ílových minerálov, bez ich výraznejšej translokácie. Tento proces dáva horizontu charakteristickú hnedú farbu. Za kambický horizont sa považujú aj iné alterácie pod A-horizontom, napr. zmena farby a štruktúry v dôsledku odvápnenia časti pedonu. Typickým morfologickým znakom kambizemí sú difúzne prechodné horizonty A/B a B/C. Táto vlastnosť si vyžaduje zvýšenú pozornosť najmä pri identifikácii kambizemí nižších polôh ktoré sú celkovo svetlé, s málo kontrastným zafarbením. Kontrastnosť a výraznosť farieb horizontov kambizeme rastie s nadmorskou výškou v dôsledku slabšej mineralizácie a intenzívnejšieho zvetrávania v podmienkach drsnejšej klímy.

Kambizeme sa produkčne a ekologicky uplatňujú v stredných a vyšších nadmorských výškach. Z ekologického hľadiska sú to pôdy cenné pre svoju nezastupiteľnú schopnosť zadržiavať a akumulovať zrážkové vody a tiež pre svoje filtračné vlastnosti. Vzhľadom na ich výskyt v svahovitých polohách sú často erodované a tým aj ohrozujúce povrchové vodné zdroje. Pri znečistení ťažkými kovmi je predpoklad ich vysokého transportu do pestovaných rastlín (vzhľadom na kyslú reakciu týchto pôd).

Kambizeme sú stredne úrodné pôdy, vhodné len pre užší sortiment poľnohospodárskych plodín. Vhodné sú najmä na pestovanie jačmeňa a raže ak ide o elúviá, oblasť flyšových pieskovcov, alebo viate piesky Záhorskej nížiny. Na hlbších svahových delúviách a elúviách sa darí lucerne, maku, repke olejnej, cukrovej repe. Kyslé variety hlbších kambizemí vyhovujú zemiakom a konope. Vhodnými plodinami sú aj ľan, šošovica a vika siata. Pšenici a kukurici sa darí len v najteplejších oblastiach ich výskytu, za predpokladu že ide o pôdy dostatočne hlboké (nad 0,6 m) a slabo kamenité.

Hydrologické pomery

Z vodných tokov a plôch sa na mapovanom území nachádza len potok Boca. V centre obce je koryto potoka regulované. Boca je ľavostranný prítok Váhu s dĺžkou 18,5 km. Má snehovo-dažďový režim odtoku.
vysna boca potok.png

Pramení v Nízkych Tatrách, v podcelku Ďumbierske Tatry, pod Bocianskym sedlom (1 506,0 m n. m.) v nadmorskej výške približne 1 400 m n. m.

Najprv tečie na východ cez Starobociansku dolinu až k obci Vyšná Boca, kde priberá dva pravostranné prítoky spod Čertovice, Kliesňovú a Čertovicu. Preteká obcou, sprava priberá prítok z doliny Podvrch, Grúňový potok a stáča sa na sever. Vytvára dlhú Bociansku dolinu, tečie cez Nižnú Bocu v strednej časti doliny, z ľavej strany priberá Chopcovicu a ďalej tečie priamo na sever.

Pri vyústení susednej Malužinskej doliny priberá Malužinú sprava a oblúkom sa stáča na severozápad. Potom tečie cez obec Malužiná a zľava priberá Svidovský potok. Ďalej už tečie viacmenej na sever, pri horárni Michalovo priberá ľavostranný Michalovský potok a vstupuje do Liptovskej kotliny. Tu preteká popri osade Šmýkanec a na katastrálnom území obce Kráľova Lehota, pri osade Červený Kút, sa v nadmorskej výške cca 658 m n. m. vlieva do Váhu.

Celá oblasť Nízkych Tatier patrí k významným zdrojom vody na Slovensku. Všetky bystriny, potoky a riečky stekajú do dvoch hlavných tokov. Južné svahy odvodňuje Hron, severné Váh a jeho zdrojnica Čierny Váh. Iba malú časť na východných svahoch Kráľovej hole odvodňuje Hnilec.

okolie vysna boca.jpg

Z dôvodu ochrany vody ako cennej a nenahraditeľnej tekutiny je veľká časť Nízkych Tatier vyhlásená za chránenú vodohospodársku oblasť. Podstatou tohoto kroku bolo zabezpečenie kvality vody aj pri ekonomickom využívaní územia. Veď na tomto území je viacero významných vodných zdrojov pitnej vody. K najdôležitejším patria vyvieračky v oblasti Jelenec - Donovaly určené pre Zvolenskú kotlinu, v závere Bystrej doliny pre Brezno s okolím, v Demänovskej doline pre oblasť Liptova, v okolí Liptovskej Tepličky pre oblasť Popradu.

V oblasti hlbokých geologických zlomov po obvode pohoria vyviera rad významných minerálnych prameňov. Pri najvýznamnejších z nich v Korytnici a v Liptovskom Jáne sú (alebo v minulosti boli) zriadené aj kúpele. Ďalšie známe využívané pramene sú pri Moštenici, Hiadli, Jasení, Mýte pod Ďumbierom, Jarabej, Beňuši, Bacúchu, Liptovskej Lúžnej, Ludrovej, Liptovskej Štiavnici, Liptovských Sliačoch, Vyšnej Boci a Malužinej.

Vďaka štvrtohornému zaľadneniu masívu Nízkych Tatier sa tu zachovalo niekoľko plies. Svojou veľkosťou sa s tatranskými plesami nedajú porovnať, iba najväčšie Vrbické pleso s rozlohou 0,68 ha nachádzajúce sa v závere Demänovskej doliny pod severnými svahmi Chopku má "tatranský" charakter. Ostatné sú malé, niektoré počas suchého obdobia dokonca úplne zmiznú. Celý rok voda ostáva v dvoch plesách v Bystrej doline a v Litvorovom plese v Ludárovej doline. V Lukovom plese severne od Chopku, v plese severne od Krížskeho sedla, v plese severne od Chabenca a v Latiborskom pliesku je maximálne množstvo vody v jari po roztopení snehu, koncom leta zvyčajne vysychajú.

Klimatické pomery

Na území vzhľadom ku vysokému výškovému rozdielu medzi najvyššie a najnižšie položeným bodom možno rozlíšiť až 5 klimatickogeografických typov. Horské polohy približne nad 1500 m n.m. majú veľmi studenú horskú klímu s priemernými teplotami v januári -7° až -8° C (na hlavnom hrebeni približne -9° C), priemer teplôt v júli tu dosahuje 7° až 11,5° C. Nižšie položené lesnaté oblasti sa vyznačujú chladnou až studenou klímou, s priemernými januárovými teplotami -5° až -7° C a júlovými teplotami 11,5° až 16° C.

boca_okolie.png

Najvyššie položená meteorologická stanica na Chopku vo výške 2000 m n.m. uvádza priemernú ročnú teplotu vzduchu -1,2° C. Kotlinové časti Národného parku charakterizuje mierne suchá až vlhká klíma, s veľkou inverziou teplôt. Priemerné januárové teploty klesajú na -3,5° až -6° C, júlové vystupujú na 14,5° až 18° C. Vďaka častým teplotným inverziám (na horách prevláda teplé slnečné počasie, kým v kotlinách sa pod vrstvou hmly, alebo nízkej oblačnosti udržujú nízke teploty) býva najvyššia amplitúda teplôt práve v kotlinách, kde v Liptovském Hrádku bola nameraná extrémne nízka hodnota -38° C a absolútne maximum v Brezne dosiahlo 36,5° C. Maximálna priemerná ročná teplota vzduchu na území Národného parku je v Banskej Bystrici, a to 8° C.

Množstvo atmosferických zrážok, podobne ako teplotu vzduchu, ovplyvňuje vo všeobecnosti nadmorská výška. Kým v hrebeňových polohách ročný úhrn prevyšuje 1400 mm (na Chopku až 1600 mm), v kotlinách je to menej než 900 mm. Zrážkové pomery závisia tiež od lokalizácie, pretože pri prevládajúcom prúdení vlhkých vzdušných hmôt na Slovensku spadne viac zrážok na náveternej západnej strane pohoria než na záveternej strane v tzv. zrážkovom tieni. Napríklad v Starých Horách ročný úhrn predstavuje približne 1020 mm, kým v Brezne s porovnateľnou nadmorskou polohou asi 720 mm. Podobne viac zrážok spadne v nižšie položenej Banskej Bystrici (360 m n.m.) než v Liptovskej Tepličke (920 m n.m.).

Snehová pokrývka v kotlinách trvá približne 60 dní v roku, v hôľnych oblastiach až 130 dní. V zatienených ľadovcových kotloch na severnej strane Ďumbiera sneh pokrýva pôdu až 200 dní a miestami pretrváva aj do polovice júla. Snehová vrstva v kotlinách dosahuje maximálnu priemernú výšku do 20 cm v januári a vo februári, vo vysokohorských polohách podobnú charakteristiku dosahuje vo februári a v marci, a to až 145 cm. Na sledovaných miestach zaznamenali absolútne maximum snehovej pokrývky 295 cm na Kosodrevine. Veľké množstvo snehu vo vysokohorskom teréne je jedným z predpokladov uvoľnovania lavín. V Nízkych Tatrách je zaevidovaných až 654 lavínových dráh, pričom na strmších svahoch s výraznejšie modelovaným glaciálnym reliéfom v západnej ďumbierskej časti je ich podstatne viac než vo východnej kráľovohoľskej časti.

boca_zima.png

Námraza je charakteristickým javom predovšetkým vo vysokohorskej oblasti. Tvorí sa prevažne v zimnom období a tvorí sa za hmly na predmetoch vystavených prúdeniu vzduchu. Počas priaznivých atmosferických podmienok môže vznikať veľké množstvo týchto tzv. horizontálnych zrážok, ktoré napr. na Chopku dosahujú priemerný ročný úhrn až 2063 kg/m2.

Prúdenie vzduchu má vďaka lokálnym tvarom reléfu silne premenlivý smer. V kotlinách orientovaných v smere západ - východ má vietor vo všeobecnosti rovnaký priebeh, v hrebeňových častiach prevažuje severojužné prúdenie, ale časté sú aj vetry od severozápadu a juhozápadu. Najmenej sa uplatňujú juhovýchodné a severovýchodné vetry. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa priemerná rýchlosť vetra zvyšuje, takže na Chopku (2023 m.n.m.) v ročnom priemere dosahuje 9,6 m/s, v Jasnej (1200 m n.m.) iba 1,2 m/s.

Rastlinstvo 

Dominujúcim rastlinným spoločenstvom v NP Nízke Tatry je les, ktorý pokrýva asi 70% z celkovej rozlohy. Plošne najrozšírenejšie sú zmiešané lesy s bukom lesným (Fagus sylvatica), jedľou bielou (Abies alba), smrekom obyčajným (Picea abies), javorom horským (Acer pseudoplatanus), javorom mliečnym (Acer platanoides) a jaseňom štíhlym (Fraxinus excelsior), ktoré prevládajú v západnej a južnej časti národného parku. Častými druhmi v nich sú kopytník európsky (Asarum europaeum), fialka lesná i Rivinova (Viola reichenbachiana, V. riviniana), starček vajcovitolistý (Senecio ovatus), chlpaňa hájna (Luzula luzuloides).

Bukové lesy rastú v súčasnosti hlavne v juhozápadnej časti územia patriacej orograficky ku Starohorským vrchom. V závislosti od typu podložia v ich bylinnom podraste nájdeme napríklad bodliak sivastý (Carduus glaucinus), pichliač lepkavý (Cirsium erisithales), ostricu bielu i chlpatú (Carex alba, C. pilosa), črievičník papučkový (Cypripedium calceolus). V oblasti Donovalov a Kozieho chrbátu hojne pribúdajú ešte aj cesnak medvedí (Allium ursinum) a snežienka jarná (Galanthus nivalis). Na skalnatejších miestach rastie i chránená drevina tis obyčajný (Taxus baccata).

Vo vyšších polohách rastú smrekové lesy. Na nevápenatých horninách v severnej a východnej časti Nízkych Tatier dominujú smrečiny už od úpätia horstva. Z drevín okrem smreka obyčajného (Picea abies) je v nenarušených prirodzených porastoch zastúpená ešte jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia), zemolez čierny (Lonicera nigra), baza červená (Sambucus racemosa). Bylinná vrstva týchto lesov je pomerne chudobná na počet druhov, vidieť v nej napríklad chlpaňu lesnú (Luzula sylvatica), soldanelku uhorskú (Soldanella hungarica), starček nemecký (Senecio germanicus), mačuchu cesnačkovitú (Adenostyles alliariae), margarétu okrúhlolistú (Leucanthemum vulgare).

boca_leto.png

Veľmi obmedzene, ostrovčekovite, sú v juhozápadnej časti územia prítomné aj teplomilné lesy s hrabom obyčajným (Carpinus betulus), dubom zimným (Quercus petraea), či dokonca aj s dubom cerovým (Quercus cerris). Iba na týchto miestach v ich podraste možno vidieť hviezdnatec čemericový (Hacquetia epipactis) a na okrajoch lesa kamienku modropurpurovú (Lithospermum purpurocaeruleum).

Približne od 1500 m n.m. začínajú porasty kosodreviny, ktoré boli na mnohých miestach v minulosti činnosťou človeka odstránené. Vďaka hustým a vzájomne poprepletaným konárom kosodreviny v tejto zóne môžeme vidieť len málo vzrastom vyšších druhov, najčastejšie sú brusnica čučoriedková i obyčajná (Vaccinium myrtillus, V. vitis-idaea) a tráva metluška krivolaká (Avenella flexuosa).

Najvyššie polohy Nízkych Tatier zasahujú do alpínskeho pásma, kde na vhodných miestach nachádzame bylinné spoločenstvá sitiny trojklanej (Juncus trifidus) odolávajúcej silným vetrom, vŕby bylinnej (Salix herbacea) vyhľadávajúcej dlhodobo zasnežené stanovištia i kríčkovité spoločenstvá brusnice drobnolistej (Vaccinium gaultherioides). Spolu s nimi v lete kvitnú hôľnička dvojradová (Oreochloa disticha), kostrava nízka (Festuca supina), psinček pyrenejský (Agrostis pyrenaica), zvonček alpínsky (Campanula alpina), starček abrotanolistý karpatský (Senecio abrotanifolius subsp. carpathicus), jastrabník alpínsky (Hieracium alpinum), chlpaňa gaštanová (Luzula alpinopilosa). Bohatou a vzácnou vysokohorskou flórou vynikajú najmä ľadovcové kotly - glaciálne kary. Na skalných bralách a v žľaboch pomedzi ne rastú napríklad prvosienka najmenšia (Primula minima), silenka bezbyľová (Silene acaulis), všivec praslenatý (Pedicularis verticillata), kamzičník chlpatý (Doronicum styriacum), lomikameň karpatský (Saxifraga carpatica), pochybok nízky (Androsace chamaejasme).

poniklec biely
poniklec biely

Pestré rastlinstvo stretneme aj tam, kde bol les vyrúbaný a nahradený pasienkami, alebo lúkami. Charakter vegetácie na týchto stanovištiach závisí od mnohých faktorov, ale k najdôležitejším patrí spôsob ich využívania (pasenie, kosenie), typ podložia, množstvo vody v pôde a klimatické pomery. Na strmých a suchých miestach s vápnitým podložím sa vyvinuli napríklad trávnaté spoločenstvá stoklasu vzpriameného (Bromus erectus) a mrvice peristej (Brachypodium pinnatum), v ktorých majú vhodné podmienky aj druhy jagavka konáristá (Anthericum ramosum), horčinka väčšia (Polygala major), guľôčka bodkovaná (Globularia punctata), ďatelinovec bylinný (Dorycnium herbaceum), hmyzovník muchovitý (Ophrys insectifera), kavyľ Ivanov (Stipa joannis).

Na vlhších pôdach rastie produkčne výkonné lúčne spoločenstvo dominujúceho ovsíku vyvýšeného (Arrhenatherum elatius), pasienkové spoločenstvo tomky voňavej (Anthoxanthum odoratum) a psinčeka tenučkého (Agrostis capillaris), predovšetkým na nevápenatom podloží je časté spoločenstvo psice tuhej (Nardus stricta). Okrem spomenutých porastotvorných tráv na miestach nenarušených nevhodnými agrotechnickými zásahmi rastú nevädzovce, nevädzníky, zvončeky, klinčeky, ľalie, horčeky, štrkáče, dúšky, margaréty, iskerníky, horčinky, očianky, kostravy, lipnice, lipkavce, škardy, viaceré druhy zo skupiny vstavačovitých, alebo zavčas jari rozkvitajúci šafran spišský (Crocus scepusiensis).

Veľmi vlhké až zamokrené nelesné stanovištia pokrývajú rašeliniskové spoločenstvá ostrice čiernej (Carex nigra), ostrice Davallovej (Carex davalliana) a páperníka pošvatého (Eriophorum vaginatum) s významným zastúpením machorastov, ktoré plnia dôležitú úlohu pri regulácii vodného režimu krajiny. Sú miestom výskytu väčšieho počtu chránených a ohrozených druhov rastlín, napríklad tučnice obyčajnej (Pinquicula vulgaris), prvosienky pomúčenej (Primula farinosa), všivca močiarneho (Pedicularis palustris), rosičky okrúhlolistej (Drosera rotundifolia), vstavačovca májového (Dactylorhiza majalis), kľukvy močiarnej (Oxycoccus palustris), či nátržnice močiarnej (Comarum palustre).

Na holiach po odstránení časti smrečín a kosodreviny v období valašskej kolonizácie pokrylo rozsiahle plochy nevápenatých častí národného parku spoločenstvo smlzu chĺpkatého (Calamagrostis villosa), alebo metlušky krivoľakej (Avenella flexuosa). Tieto miesta farebne oživujú len kvety ponikleca bieleho (Pulsatilla alba), iskerníka pahorského (Ranunculus pseudomontanus), nátržníka zlatého (Potentilla aurea), fialky žltej sudetskej (Viola lutea subsp. sudetica), kuklice horskej (Oreogeum montanum), alebo horca bodkovaného (Gentiana punctata). Menšie plochy s vápnitým podložím obsadili druhovo bohaté spoločenstvá ostrice vždyzelenej (Carex sempervirens subsp. tatrorum), ostrevky vápnomilnej (Sesleria varia) s veternicou narcisokvetou (Anemone narcissiflora), ľanom konáristým (Linum extraaxillare), klinčekom lesklým (Dianthus nitidus).

Veľmi hodnotná a zaujímavá flóra je na vápencových bralách a sutinách. V oblasti Demänovských vrchov a Salatína sú prítomné všetky typické druhy rastlín, ktoré na Slovensku možno vidieť v týchto biotopoch. Horné okraje skál zaberajú presvetlené reliktné porasty borovice lesnej (Pinus sylvestris) s poniklecom slovenským (Pulsatilla slavica), ranostajom pošvatým (Coronilla vaginalis), dušovkou alpínskou (Acinos alpinus). Hlbšie, na skalných rímsach a v štrbinách sa uchytáva spoločenstvo ostrevky vápnomilnej (Sesleria varia) s prvosienkou holou (Primula auricula), škardou Jacquinovou (Crepis jacquinii), klinčekom včasným, (Dianthus praecox), zvončekom maličkým (Campanula cochlearifolia), horcom Clusiovým (Gentiana clusii), astrou alpínskou (Aster alpinus), pochybkom mliečnym (Androsace lactea), tučnicou alpínskou (Pinquicula alpina) i plesnivcom alpínskym (Leontopodium alpinum). V najvyšších nadmorských výškach tieto stanovištia zaberá vankúšovitotrsovité spoločenstvo ostrice pevnej (Carex firma) so sprievodnými druhmi ako napríklad dryádka osemlupienková (Dryas octopetala), lomikameň sivý (Saxifraga caesia), iskerník alpský (Ranunculus alpestris), ostrica skalná (Carex rupestris), chudôbka vždyzelená (Draba aizoides). Nespevnené sutiny na úpätí brál sa pokúšajú osídliť pakost smradľavý (Geranium robertianum), štiav štítnatý (Acetosa scutata), žerušničník piesočný (Cardaminopsis arenosa), silenka obyčajná (Silene vulgaris). Stabilizované sutiny s väčšim množstvom pôdy vyhľadáva napríklad papraďovec kopijovitý (Polystichum lonchitis), jazyk jelení (Phyllitis scolopendrium), múrovník lekársky (Parietaria officinalis), mesačnica trváca (Lunaria rediviva).

V NP Nízke Tatry rastie väčší počet endemitov a reliktov nesmierne významných z odborného pohľadu. Večernica slovenská (Hesperis slovaca) a mach ochyrea tatranská (Ochyraea tatrensis) okrem Nízkych Tatier nerastú inde na svete, sú to nízkotatranské endemity. Významným endemitom zasahujúcim z Veľkej Fatry do NP Nízke Tatry je aj cyklámen fatranský (Cyclamen fatrense). Predpokladaným zvyškom flóry treťohôr (treťohorný relikt) je zvonček karpatský (Campanula carpatica), zvyškom flóry z obdobia ľadových období (glaciálny relikt) je napr. dryádka osemlupienková (Dryas octopetala). Oba vymenované druhy rastú i v Nízkych Tatrách. Rovnako v tomto území možno nájsť aj také rastliny, ktoré sa na Slovensku inde nevyskytujú, prípadne len veľmi vzácne. Patrí k nim kučeravec čiarkovitý (Cryptogramma crispa), lomikameň pozmenený (Saxifraga mutata), skalienka ležatá (Loiseleuria procumbens), alebo jazyčník sibírsky (Ligularia sibirica).

Živočíšstvo

Fauna bezstavovcov Nízkych Tatier dodnes nebola predmetom systematickejšieho výskumu, avšak už čiastkové výskumy odhalili celý rad faunisticky významných druhov. Mnohé z nich doposiaľ neboli na Slovenku evidované.

Bohato je zastúpený hmyz, z ktorého najviac pútajú pozornosť motýle. Výslnné vápencové bralá obýva ohrozený jasoň červenooký (Parnassius apollo), vzácne sú i viaceré druhy očkáňov ako napr. Erebia pandrose či Erebia euryale.

jason cervenooky.png
Jasoň červenooký

Z chrobákov tu žijú vzácne druhy svižníkov, fuzáčov, bystrušiek či nosatcov. K najcennejším patrí endemický chrobák subalpínskeho a alpínskeho pásma pohoria behúnik podzemný (Duvalius microphtalmus). Vzácny je bežec snežný (Nebria tatrica) a bežec (Deltomerus tatricus). Ďalší mimoriadne vzácny vysokohorský zástupca z čeľade bystruškovitých je Leistus rousii. Cenný je výskyt kriticky ohrozeného fuzáča zemolezového (Pseudogaurotina excellens). Z triedy mäkkýšov prevládajú horské druhy. Najhodnotnejšie lokality sa nachádzajú v krasovej časti územia, kde možno nájsť i endemické druhy Chondrina tatrice a Helicigona cingulella.

Bohatej ríši stavovcov Nízkych Tatier bola venovaná väčšia pozornosť.

Kruhoústnice patria medzi najstaršie nájdené stavovce. V Nízkych Tatrách žijú dva druhy - mihuľa potočná (Lampetra planeri) a mihuľa ukrajinská (Eudontomyzon maria), oba druhy sú kriticky ohrozené.

Ryby Nízkych Tatier sú viazané na rieky a potoky horského (pstruhového) a podhorského (lipňového) pásma. Medzi najbežnejšie druhy patrí pstruh potočný (Salmo trutta morpha fario), ktorý sa vyskytuje prevažne v horskej a podhorskej zóne. Sprievodným druhom pásma pstruha je hlaváč pásoplutvý (Cottus poescilopus). Lipeň tymiánový (Thymallus thymallus) je druh typický pre podhorské pásmo.

Všetky tri spomínané druhy rýb patria medzi významné bioindikátory čistoty vôd. Z ostatných druhov rýb žijú v tokoch Nízkych Tatier hlavátka podunajská (Hucho hucho), slíž severný (Noemacheilus barbatulus), čerebľa obyčajná (Phoxinus phoxinus), hrúz obyčajný (Gobio gobio), jalec hlavatý (Leuciscus cephalus), jalec maloústy (Leuciscus leuciscus) a podustva severná (Chondrostoma nasus). Do tatranských riek prenikli i nepôvodné druhy rýb ako sivoň potočný (Salvelinus fontinalis) či pstruh dúhový (Salmo gairdnerii).

Z obojživelníkov Nízkych Tatier je najbežnejším druhom skokan hnedý (Rana temporaria). Z ďalších druhov je pomerne častá salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), kunka žltobruchá (Bombina variegata) a ropucha bradavičnatá (Bufo bufo). Na teplejšie lokality lesostepného a stepného charakteru je viazaná ropucha zelená (Bufo viridis). Veľmi vzácne sa v území vyskytuje rosnička zelená (Hyla arborea). Mloky zastupujú najmä dva druhy - karpatský endemit mlok karpatský (Triturus montandoni) i mlok horský (Triturus alpestris).

Až do najvyšších hrebeňových polôh Nízkych Tatier vystupuje vretenica severná (Vipera berus), medzi typické horské druhy patrí i jašterica živorodá (Lacerta vivipara). Stredné a nižšie polohy obýva jašterica bystrá (Lacerta agilis) a slepúch lámavý (Anguis fragilis). Okrem užovky obojkovej (Natrix natrix) bol v Nízkych Tatrách zaznamenaný aj výskyt vzácnej užovky hladkej (Coronella austriaca).

vretenica_obycajny.png

Bohato zastúpenou skupinou živočíchov Nízkych Tatier sú vtáky. Svojou zachovalosťou a rozľahlosťou poskytuje územie podmienky pre hniezdenie viacerých vzácnych druhov dravcov, lesných sov a spevavcov.

V území hniezdi najvýznamnejšia národná populácia orla skalného (Aquila chrysaetos), kuvika vrabčieho (Glaucidium passerinum) a kuvika kapcavého (Aegolius funereus). Osobitý význam má územie pre lesné kurovité druhy, žije tu najväčšia populácia tetrova hlucháňa (Tetrao urogallus) a tetrova hoľniaka (Tetrao tetrix) na Slovensku.

Z ďalších vzácnych druhov v Nízkych Tatrách žije bocian čierny (Ciconia nigra), orol krikľavý (Aquila pomarina), včelár lesný (Pernis apivorus) i výr skalný (Bubo bubo). Charakteristickými druhmi územia sú labtuška vrchovská (Anthus spinoletta) a vrchárka červenkastá (Prunella collaris), ktoré sú typickými bioindikátormi stavu alpínskych ekosystémov. V porastoch kosodreviny hniezdi stehlík čečetavý (Carduelis flammea). Jedinečným vtákom skalnatých stien a horských roklín Nízkych Tatier je nenápadný murárik červenokrídly (Tichodroma muraria).

Druhovo najpestrejšie sú lesné ekosystémy. V dutinách stromov hniezdia viaceré druhy ďatlov - ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos), ďateľ veľký (Dendrocopos major), ďateľ čierny (Dryocopus martius), ďateľ trojprstý (Picoides tridactylus) či žlna sivá (Picus canus). Typickými druhmi listnatých a zmiešaných lesov sú: žltochvost lesný (Phoenicurus phoenicurus), brhlík lesný (Sitta europea), holub plúžik (Columba oenas) i vzácny muchárik bielokrký (Ficedula albicollis) a muchárik červenohrdlý (Ficedula parva). Charakteristickými druhmi ihličnatých lesov sú krivonos smrekový (Loxia curvirostra), králiček zlatohlavý (Regulus regulus), sýkorka chochlatá (Parus cristatus)či sýkorka uhliarka (Parus ater). V doline Svarínka v severovýchodnej časti Nízkych Tatier bolo v roku 1994 po prvý krát na Slovensku potvdené hniezdenie kolibkárika zeleného (Phylloscopus trochiloides).

Podhorské a horské vlhké lúky Nízkych Tatier sú domovom vzácneho chriašteľa poľného (Crex crex) i pŕhľaviara červenkastého (Saxicola rubetra). V poľnohospodárskej krajine podhoria prežíva čoraz vzácnejšia prepelica poľná (Coturnix coturnix). V otvorenej krajine s dostatkom stromovej a krovinatej zelene hniezdi strakoš sivý (Lanius excubitor). Symbolickým vtákom mnohých obcí v podhorí Nízkych Tatier je bocian biely (Ciconia ciconia).

V okolí horských riek možno pozorovať vodnára potočného (Cinclus cinclus), trasochvosta horského (Motacilla cinerea) aj vzácneho rybárika riečneho (Alcedo atthis). Relatívne novým obyvateľom Nízkych Tatier je červenák karmínový (Carpodacus erythrinus), ktorý hniezdi v alúviách Hrona a Váhu.

Pre mnohé ďalšie druhy vtáctva sa Nízke Tatry stávajú domovom len na krátky čas počas jarnej a jesennej migrácie. Dnes už len veľmi vzácne môžeme na ťahu pozorovať kulíka vrchovského (Charadrius morinellus), ktorého pravdepodobne posledné hniezdenie v oblasti Kráľovej hole sa datuje do roku 1866, aj keď jeho hniezdenie ani v súčasnosti nemožno úplne vylúčiť. Pre svoju jedinečnosti a pestrosť avifauny bolo územie Nízkych Tatier zaradené medzi 38 navrhovaných chránených vtáčích území Slovenska.

Rozsiahle a pomerne zachovalé lesné spoločenstvá poskytujú prostredie pre život všetkých našich veľkých šeliem - vlk dravý (Canis lupus), medveď hnedý (Ursus arctos) i rys ostrovid (Lynx lynx). Medveď hnedý v Nízkych Tatrách dosahuje najväčšiu populačnú hustotu na Slovensku s odhadovanou početnosťou 100 - 150 jedincov.

Z malých šeliem v podhorí prežíva čoraz vzácnejšia mačka divá (Felis silvestris). Zachovalé vodné toky sú domovom vydry riečnej (Lutra lutra). Región Liptova a Horehronie patrí k najvýznamnejším jadrovým územiam výskytu vydry na Slovensku. V minulosti sa na prítokoch horného Hrona vyskytoval i norok európsky (Mustela lutreola), o ktorého výskyte na Slovensku v súčasnosti nemáme žiadne údaje. Jeden z posledných výskytov na našom území je dokladovaný z oblasti Nízkych Tatier na Jasenianskom potoku z roku 1856. Bobor vodný (Castor fiber) vyhynul v tejto oblasti pravdepodobne v prvej polovici 19.storočia.

Medzi najznámejšie živočíchy Nízkych Tatier patrí kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica). Súčasná populácia kamzíka v Nízkych Tatrách žije vyše 30 rokov. Je potomstvom 30 jedincov, ktoré boli do tohto územia postupne umelo vypustené z Vysokých a Belianskych Tatier v polovici 70-tych rokov 20. storočia. Pôvodné kamzíky vyhynuli v území vplyvom klimatických zmien v období stredného holocénu. Reštitúcia bola úspešná a v súčasnosti v Nízkych Tatrách prežíva 95 až 100 jedincov.

Typickým obyvateľom alpínskeho pásma je svišť vrchovský (Marmota marmota). Centrálnu časť pohoria obýva pôvodný druh svišť vrchovský tatranský. Do oblasti Kráľovej hole bol koncom 19. storočia umelo vypustený svišť alpského pôvodu. Doliny Nízkych Tatier poskytujú domov i poľovnej zveri, predovšetkým jelenej, srnčej a diviačej. Veľmi vzácne sa do územia zatúla los mokraďový (Alces alces).

Z drobných cicavcov alpínskeho pásma Nízkych Tatier je vzácny endemický hraboš snežný tatranský (Microtus nivalis mirhanreini), hrabáč tatranský (Pitymys tatricus) i piskor vrchovský (Sorex alpinus). V pásme lesa žije reliktná myšovka horská (Sicista betulina).

Množstvo jaskýň a skalných štrbín v pohorí Nízke Tatry podmieňuje hojný výskyt netopierov. Mnohé ďalšie druhy našli svoj domov v dutinách stromov či v štrbinách stavieb a v ľudských obydliach. Z Nízkych Tatier je známych 15 druhov, no ani toto číslo zrejme nie je konečné.

 


 

dnes je: 17.11.2018

meniny má: Klaudia

webygroup
ÚvodÚvodná stránka